Každé zamestnanie so sebou nesie príjemné momenty, ale aj úskalia, ktoré prekonávame takmer denne. Kým niektorí si prácou plnia svoje sny, iní majú možnosť pomáhať ľuďom, no sú aj takí, ktorí vo svojej profesii nevidia ani zmysel, ani poslanie.
Iste nám dáte za pravdu, keď povieme, že práca s ľuďmi je doslova tou najťažšou, nakoľko každý z nás je iný a vyžaduje rozdielne služby, prístup i komunikáciu. Nepochybne, ak niekto pracuje v zdravotníctve, k výkonu služby je potrebné adekvátne vzdelanie, a teda aj vedomosť o úskaliach predmetného odboru, ako aj mimoriadna empatia. A práve tá chýbala podľa Simony istým sestričkám v slovenskej nemocnici.
So svojou skúsenosťou sa znechutená žena podelila na sociálnej sieti Facebook, kde sa okamžite stala napriek dlhému opisu situácie virálnou. Žene vyjadrilo podporu množstvo ľudí, ktorí sa taktiež podelili o šokujúce podmienky v slovenských nemocniciach. Jednou z nich bola aj bývalá zdravotná sestra v dôchodku, ktorá neskrýva pobúrenie: „Som zhrozená, čo všetko popisujete vo svojom zážitku z nemocnice. Som bývalá sestra, už na dôchodku. Aj ja som pracovala v nemocnici, ale som znechutená z kolegýň, ktoré si hovoria zdravotné sestry. Niekedy sme pri preberaní maturitného vysvedčenia dostávali odznak, na ktorom bolo napísané SLÚŽIM ĽUDU, ale tieto sestry svoje povolanie vôbec nepochopili, a preto nemajú v tejto profesii čo robiť!“ napísala pani Ľudmila.
Príspevok Simony uvádzame v plnom znení
„Môj status, a zároveň recenzia, bude, bohužiaľ, veľmi dlhá, veľmi smutná a kruto pravdivá! Ale musím povedať všetko, aby nevznikol skreslený názor a veci neboli odľahčené! A chcem sa verejne spýtať, kedy bude vykonaná náprava!? Cítim sa ako v zlom sne/nočnej more… Nabudúce to môže byť váš ocko, mamina, starký, ujo, niekto blízky, rodina. A teraz priamo k veci!!
Som zhrozená, maximálne sklamaná a smutná z toho, čo som dnes 07.01.2019 medzi 15:45 a 16:40 zažila na internej klinike/ Geriatrické oddelenie č.izby 22, na ktorom je hospitalizovaný od 1.1.2019 môj ujo, ktorého máme veľmi radi a každý deň ho navštevujeme. Preto hovorím a píšem z vlastnej skúsenosti a ide mi srdce roztrhnúť z toho, čo tam denno denne vidím a zažívam, ale dnes to bol už vrchol, tak sa musím ozvať a mám chuť kričať na plné hrdlo! Žiadna empatia sestier (česť výnimkám 2-3), mrzuté tváre, krik a odpor v hlase, absolútny nezáujem o svoju prácu, nevyvetrané miestnosti, nevymenené sáčky s močom, neponaprávané postele, studené jedlo, ktoré denno denne nevrlo podávajú pacientom, čo sledujeme, odkedy tam ujo leží. Viackrát som poprosila o prihriatie jedla, čo mi bolo až na žiadosť splnené. Podľa mňa by mali takto ťažko chorí pacienti (poväčšine ležiaci, nemobilní pacienti) dostávať aspoň teplú stravu, keď už sa nedočkajú úsmevu a pohladenia od sestier, prevažne na svojej poslednej ceste životom.
Nechcem znevažovať nikoho prácu, viem, že to tam majú ťažké, ale z toho, čo vidím, hodnotím, že 85 % sestier, ktoré tam sú, tam nemajú čo robiť. Pre lepšie pochopenie uvediem príklad. Môj ujo má odrezanú nohu a veľmi ťažké dýchanie, lebo mu pľúca fungujú na veľmi málo percent a v podstate je odkázaný na kyslíkový prístroj, ktorý má aj doma. Dnes, keď sme prišli na návštevu, lapal po dychu s tým, že sa mu veľmi ťažko dýcha a nebol mu celý deň podaný liek, ktorý sa v kvapalnej forme dáva do kyslíkovej masky.
V nádobe, v ktorej má byť voda, aby kyslík fungoval, bolo minimum vody, ktorá tam patrí. Išla som preto za sestrou s prosbou, aby mu liek podali. Ako prvé som sa dočkala mrzutého prístupu, že pacient si nemôže dávať masku, kedy si zmyslí, na čo som oponovala, že si ju dáva presne podľa pokynov lekára, len, bohužial, v maske sa nenachádza liek, ktorý je potrebný pre lepšie dýchanie. Jedna sestra zostala zaskočená a druhá mi nevľúdnym tónom povedala, že mu liek skrátka nepodali preto, lebo ho doteraz nemali na oddelení. (Ostatné dni ho mali) Až keď som prišla s prosbou, „tak ho našli“.
Premýšlam nad tým, keby sme neprišli, či mu ho vôbec ešte do večera podajú… Po podaní lieku sa mu dýchanie zlepšilo. Medzitým, ako mu podali liek, na ktorý celý deň nemysleli, sa stali ešte ďalšie veci, ktoré ma zarazili. Spomeniem pána, ktorý leží s ujom od 3.1.2019 na izbe a vždy, keď prídeme, je v rovnakej polohe. Je vo veľmi zlom stave – nie som lekár, ale podľa všetkého je vydutie jeho očí do veľkostí dvoch ženských pästí spôsobené zrejme poruchou štítnej žlazy alebo sú to nádory, ja neviem… Pohľad na toho pána je viac než úbohý a žalostný (žiadna gáza, žiadne krytie a je to fakt veľmi nepríjemný pohľad). Je nonstop v delíriu z liekov, keď niečo potrebuje, panuje maximálny nezáujem. Takýto pacient, v tomto stave, by podľa môjho laického názoru, s tým, čo má na tvári miesto očí, mal ležať na JISke a mala by mu byť poskytovaná omnoho lepšia starostlivosť a pozornosť sestier.
Ďalší pán, ktorý leží na spomínanej izbe vedľa môjho uja, má obojstranný zápal pľúc a je tiež v maximálne žalostnom stave s tým, že keď chce niečo povedať, tak len šepká. Vidno na ňom, že veľmi trpí. Odkedy sme prišli na návštevu, snažil sa privolať sestru s tým, že niečo potrebuje. Tak sme mu pomohli a zazvonili. Sestra prišla asi po piatich minútach s tým, že čo sa deje. Povedali sme jej, že pán, ktorému nie je dobre rozumieť, niečo od nej potrebuje a ukazoval na injekciu, ktorá bola položená na poličke. Ona sa na nás pozrela a spýtala sa či iba pre toto sme zvonili. Povedali sme, že áno a ona sa s úškrnom zvrtla na päte a bez slova odišla z izby. Ani v ostatných minútach tiché prosby pána neprestávali. Tak som sa znova vybrala zavolať sestru, už nie cez zvonček, ale osobne. Pohľad, ktorý mi venovala, keď som zaklopala, naznačoval veľa. Bola nahnevaná, že otravujeme… Poprosila som ju nech príde k tomu pánovi a odišla som späť na izbu. Po chvíli prišla, postavila sa k pacientovi, on k nej naťahoval ruku, ktorú mu ona nevrlo odstrčila preč a so zvýšeným hlasom sa ho spýtala, čo potrebuje. Pán sa snažil niečo povedať, ale na to, aby mu rozumela, by sa musela nakloniť bližšie k jeho ústam, lebo šepkal. NESPRAVILA TAK!
Zrejme ho pochopila z diaľky, hodnotím z toho, čo sme videli na vlastné oči, že chce lieky, tak naňho ešte viac zvýšeným tónom prehovorila, že lieky budú podávať neskôr a znova sa zvrtla a odišla.
V tejto chvíli mi to už nedalo, podišla som k tomu pánovi, vzala ho za ruku, dala ucho k jeho ústam a spýtala sa ho, čo potrebuje. Ukázal na prázdnu flašu na čaj. Nebola v nej ani kvapka, takisto ani v termoske, ktorú mali pridelenú na izbe. Bol veľmi smädný, tak som zobrala termosku a poprosila o pomoc inú sestru v kuchynke na oddelení JIS. Tá mi bez všetkého pomohla. Pán takmer plnú flašu čaju vypil na pár dúškou a hneď bol trochu spokojnejší. Bol zrejme len veľmi smädný a dehydrovaný. Medzitým priniesli zase studené jedlo, ktoré položili dvom imobilným pacientom na stôl, ku ktorému nemajú šancu sa sami dostať! Treba ich kŕmiť. Raz sme boli svedkom toho, že pána, ktorého som predtým spomínala a mal by byť podľa všetkého na JISke alebo inom oddelení, kŕmili, aby som im nekrivdila. Ale aj tak ma zaráža, že mu podávali nie moc kašovité jedlo, keď v podstate celý čas spí a nasvädčuje to aj chrápanie a ťažký dych, ktorý počuť na celú izbu. Na takejto izbe sa plne vnímajúci človek, ako je môj ujo, nemá šancu vyspať. (ale nesťažuje sa radšej sestrám, len nám smutne povedal) Ktovie, ako by sa k nemu po prosbe o spánok chovali…
Po tomto celom priniesli jedlo aj môjmu ujovi, čo boli dukátové buchtičky s krémom a sestra mu ich položila na stolík. On jej kvôi ťažkému dýchaniu povedal, že to môže rovno odniesť, lebo sa mu to nepodarí prehltnúť. Udivene na nás pozrela a ja som jej zopakovala, že sa mu veľmi ťažko dýcha, lebo mu celý deň nebol podaný liek do kyslíkovej masky, ktorý potrebuje! Bol celý spotený, keď sme prišli, z toho ako sa mu ťažko a plytko dýchalo. Nato sa do mňa oprela, že by mu ho dali, keby ho mali na oddelení. Ale o tom som už písala a nakoniec ho chvíľku pred večerou aj našli. (Neskoro, ale predsa! po výzve) Po tejto výmene názorov vošla do izby sestra, ktorá bola predtým nepríjemná k pacientovi so zápalom pľúc, začala mi tykať, aj keď sa osobne nepoznáme a povedala mi, že keď som taká múdra, mám sí prísť prácu na toto oddelenie vyskúšať. Ja som jej nato povedala, že mám taktiež ťažkú prácu, ale keby som ju nezvládala, tak ju nerobím, a preto som jej odporučila, aj ostatným sestrám, ktoré sa nevedia chovať a nemajú štipku empatie, aby s touto prácou skončili a nepýtali vyššie platy, keď si svoju prácu nerobia dobre, ale robia ju len s odporom, ktorý je viditeľný a citeľný.
Aby som nebola nepríjemná pred pacientami, vyšla som za ňou na chodbu, keďže sa mi zas otočila chrbtom a odišla von z izby, a tam výmena názorov pokračovala. Vybehli na mňa ďalšie sestry ako supy a začali do mňa kričať všetky naraz, že čo si to dovoľujem, prečo sa stariem do ich práce. Už som sa nezdržala a povedala som im aj ja zvýšeným tónom (takpovediac krikom), čo si o ich práci, ktorú tu predvádzajú, myslím. Že nemajú absolútnu úctu k týmto ľuďom, správajú sa ku nim ako ku kusom ešte žijúceho mäsa, nič viac. Oborili sa, že prácu si robia dobre, ale tom čo sme tam viacerí videli, tomu absolútne nenasvedčuje už niekoľko dní.
Mrzí ma, že to takto musím povedať, ale po týchto zážitkoch sa hanbím za vojenskú nemocnicu a kvôli týmto sestrám sa nechcem dožiť staroby a dočkať sa podobného prístupu, aký ony dnes predviedli. Títo ľudia, ktorí tu ležia, a už sa, bohužiaľ, nevedia brániť, za to NEMÔŽU!!
Je trištvrte na jedenásť večer a stále sa z toho všetkého spamätávam. Nemôžem uveriť tomu, čo som zažila a podobný prístup nebol prvýkrát, chce sa mi plakať a trhá mi pomyslenie na to, čo sa tam aj teraz deje. Či všetkých nadopovali nech spia a dajú pokoj!? Je mi lúto, že takýto ludia robia zdravotné sestry a sprevádzajú takto chorých a na nich odkázaných ľudí možno poslednou cestou v ich živote. Týmto sestrám neprajem nič zlé, len to, čo si zaslúžia. Aby raz stretli samé seba a aby im bolo poskytované presne toľko starostlivosti, čo ony s odporom dávajú. Verím, že sa to napraví, ale myslím, že toto oddelenie je beznádejné, kým tu budú pracovať takýto ľudia. Uvidíme, čo nás tam bude čakať zajtra…“
Zdroj: Facebook/Simona V.
